Reálne možnosti slovenského zbrojného priemyslu pri modernizácii OSSR

Autor: Vladimír Bednár | 27.7.2014 o 18:08 | (upravené 2.10.2014 o 16:48) Karma článku: 4,13 | Prečítané:  1164x

Každý kto pristupuje k slovenskému zbrojnému priemyslu pragmaticky, musí priznať že jeho skutočný potenciál pre modernizáciu OSSR je minimálny. Nič na tom nezmení ani nostalgické spomínanie na časy kedy sme v Martine a v Detve vyrobili desaťtisíce tankov a BVP.  Toto tvrdenie stále platí.  A je pritom jedno či ide o  podnik vlastnený štátom ako napríklad DMD GROUP a.s. alebo je v súkromných rukách ako napríklad MSM MARTIN s.r.o. Avšak nové vývojové metodiky a produkčné technológie tento stav môžu zmeniť.

Evolúcia zbrojárskeho priemyslu až do medzivojnového obdobia kopírovala evolúciu civilného priemyslu.  Napríklad Francúzka mušketa model 1777 ktorú z nášho územia poznáme z obliehania Bratislavy Napoleonom bola typickým produktom manufaktúr. Dreyseho ihlovka ktorú sme mali zase možnosť spoznať pri útoku Prusov na Lamač počas Rakusko-pruskej vojny už bola produktom priemyselnej revolúcie, respektíve Gewehrfabrik Nikolaus Dreyse (továreň na výrobu zbraní Nikolaus Dreyse).  Tato evolúcia vyvrcholila v druhej svetovej vojne použitím montážnych liniek na montáž aj takých komplexných výrobkov akými sú bezpochyby stíhacie lietadla alebo produkcia lodí Libery v USA alebo Imperial v GB ktoré vznikali zváraním čiastočné vybavených sekcii. A to napriek faktu že už v období pred 1 svetovou vojnou u Námorných síl (dramatický nárast ceny a hmotnosti rastúci od pred-dreadnought z cez dreadnought a super dreadnought až k rýchlim bitevným lodiam) a medzivojnovom období u pozemných a vzdušných síl (neustály vzrast požiadaviek na palebnú silu pohyblivosť a ochranu tankov a rýchlosti, odstupu, doletu a nosnosti u lietadiel) sa začínal prejavovať  negatívny trend zvyšovania ceny zbraní vplyvom rastu kvalitatívnych požiadaviek.

Situácia sa však po druhej svetovej vojne zmenila. Neustále zvyšovanie požiadaviek na zbrane viedol k vzrastu technologickej náročnosti zbraní a viedol k nárastu hmotnosti a ceny. Tento jav poznáme pod názvom technická inflácia alebo skrátené techflácia. To viedlo k redukcii počtu objednávaných kusov a následnému tlaku na to, aby menší počet zbraňových systémov bol maximálne viacúčelový (napríklad F/A 18 Hornet mal priamo nahradiť A 4 Skyhawk, F 4 Fantom, F 8 Crusader, A 5 Vigilante respektíve ich prieskumných verzií, neskoršie verzie aj A 6 Intruder a ich EW verziu). To viedlo k opätovnému nárastu požiadaviek, vzrastu hmotnosti a ceny zbraní a ďalšiemu poklesu počtu vyrobených kusov. Ani táto stupňujúca špirála kauzality zvyšovania ceny zbrojných systémov nie je zďaleka konečným popisom problému.

Viacúčelovosť prirodzene redukovala  počet typov zbraní čo viedlo následne k redukcii počtu producentov zbraní. Redukcia počtu producentov mala svoju vlastnú dynamiku. V prvej fáze redukcia počtu výrobcov začala len vytváraním konzorcií viacerých nezávislých spoločností, ktoré spoločne produkovali jeden zbrojný systém. Následné došlo k spájaniu týchto konzorcií do jednej spoločnosti až dospela k súčasnej medzinárodnej spolupráci (napríklad v prípade F 22 Raptor vývoj spoločne začali spoločnosti Lockheed, Boeing a General Dynamics, následne Lockheed odkúpil od General Dynamics divíziu produkujúcu bojové lietadla). Potreba rozdeliť produkciu zbrojného systému medzi viacero spoločností viedol k potrebe rozdeliť systém na subsystémy (typickým príkladom je rozdelenie vývoja a výroby motora Eurojet EJ 200 medzi 4 spoločnosti – Anglický Rolls-Royce, Nemecké MTU, Talianske Avio a Španielske ITP, medzi ďalšie spoločnosti je rozdelená produkcia draku a avioniky Eurofighter Typhon jediného lietadla kde sa motor EJ 200 používa). Ako náhle vyvíjané subsystémy dosiahnuť primeranú úroveň rozvoja, nasleduje fáza integrácie subsystémov do komplexných systémov. Systémy sú potom testované podľa požiadaviek na nich kladené. Výsledky testovania nikdy nevedú k naplneniu požiadaviek a to vedie k potrebe cyklického opakovania celého procesu od úpravy jednotlivých subsystémov po testovanie integrovaného systému, až kým systém spĺňa požiadavky. K problémov s integráciou subsystémov sa pripája aj procesný problém kedy je potrebne tento zložitý proces manažovať a problém logisticky kedy si už aj k tak vysokej cene musíte pripočítať náklady na prepravu jednotlivých subsystémov často krát na medzikontinentálnu vzdialenosť (subsystémy F 35 Lightning II produkujúce BAE Systems v Európe). Je samozrejme že takýto postup vývoja je extrémne neefektívny a nákladný. A práve preto sa mimo zbrojného priemyslu prakticky nevyužíva.

Stále sme však nenarazili na dno problému. Napriek tomu že najme politici veľmi radi používajú termíny ako „trh s obrannými technológiami“. De facto ale nič také neexistuje. Aby trh fungoval, vyžaduje viacero kupujúcich a predávajúcich, avšak ak nepočítame minoritné obranné technológie ako napríklad trh s ručnými zbraňami kde milióny civilných odberateľov odoberie viac kusov ručných zbraní ako je súčet objednávok ručných zbrani všetkých armád sveta a zároveň to dáva priestor uplatneniu sa malým alebo lokálny producentom (preto sa dokážu presadiť na americkom trhu spoločnosti ako slovenská Grand Power s.r.o). V prípade trhu s ostatnými zbrojnými systémami môžeme v tom najlepšom prípade hovoriť len o koluzívnom oligopole nielen na strane dodávateľov ale aj na strane odberateľov. V tom najhoršom prípade len o parazitickom vzťahu jedného dodávateľa a jedného odberateľa (napríklad de facto v krajinách NATO produkujú nadzvukové bojové lietadla 4 a 4+ generácie len 5 spoločností a napríklad spoločnosť Lockheed Martin sa zásadne podieľa na výrobe jediných dvoch nadzvukových bojových lietadiel 5 generácie v krajinách NATO!). Za takých to okolnosti neexistuje žiadna systémová motivácia spoločností produkujúcich zbrojné systémy dosahovať vyššiu efektivitu. Pravé naopak.

Napriek tomu že situáciu v zbrojnom priemysle je neporovnateľné jednoduchšie popísať ako problém vyriešiť aj pre okrajový záujem ekonómov o produkciu zbrojných systémov nie je celá problematika ani parciálne popísaná. Možno aj preto pokusy zvrátiť tento trend neboli úspešné alebo dosiahli len parciálne úspechy. Časť pokusov sa sústredila na eliminovanie vzrastu hmotnosti  avšak narazili na problém nutnosti robiť kompromisy v schopnostiach ktoré mali svoje limity (príkladom môže byť JAS39 Gripen o ktorom sa uvažuje ako o nástupcovi MiG 29 v OSSR alebo Eurocopter Tiger alebo AugustaWestland 129 Mangusta). Iný spôsob eliminovania neefektivity produkcie zbraní sa sústredila na eliminovanie vplyvu oligopolného až paratizického vzťahu dodávateľov a odberateľov cestou budovania štátnych spoločnosti pre produkciu zbraní, avšak štátne spoločnosti za daných okolností tiež nemajú motiváciu dosahovať vyššiu efektivitu (Švajčiarsky RUAG, Francúzky Nexter, Izraelský IMI,...). Ďalšie snahy smerovali k zvýšeniu počtu vyrábaných kusov, najme spájaním národných projektov alebo projektov medzi jednotlivými  druhmi ozbrojených síl, ale výhody takéhoto postupu zvrátila potreba rozdeliť produkciu medzi participujúce krajiny alebo spoločnosti (spomínaný Eurofighter Typhon alebo F 35 Lightning II, pričom ale americký kongres na základe analýzy vypracovanej RANDom rozhodol že F 35 bude posledné lietadlo ktoré bude produkované pre všetky 3 zložky amerických ozbrojených síl prevádzkujúce nadzvukové lietadla práve pre to, že kumulácia odlišných požiadaviek neúmerne predražuje F 35 a deformuje trh). Inou alternatívou zvyšovania počtu vyrábaných kusov je v maximálnej možnej miere využívať subsystémy z civilného sektoru, avšak zvyšovanie technologických požiadaviek  viedlo k stavu že zbrojné systémy využívajú minimum subsystémov zameniteľných s civilným sektorom. Najčastejšie sa však snahy sa sústredili na eliminovanie ceny celkového životného cyklu zbrojných systémov. V takom prípade bol akceptovaný stav kedy cena zbrani neustále rastie ale došlo k pokusom znížiť prevádzkovú cenu zbrojných systémov (praktický všetky zbrojné systémy produkované v pôvodných krajinách NATO po roku 1970). Opäť však nárast požiadaviek na prevádzkovú efektívnosť  zbrojných systémov viedol k nárastu ceny zbrojných systémov a tým de facto celkovému zlyhaniu tohto riešenia. Najnovším príspevkom k riešeniu tohto problému je aplikovanie moderných produkčných technológii a metodik. Tieto sa zameriavajú na eliminovanie potreby náročného systémového testovania (projekt META, DARPA ), vytváranie digitálnych modelov produktov ako vstupy pre adaptabilné produkčné linky alebo 3D tlačiarne (projekt C2M2L, DARPA ) . Posledným krokom je vývoj adaptabilných produkčných liniek (iFAB, DARPA) ktorých cieľom je efektívna malosériová alebo kusová výroba respektíve priama produkcia niektorých dielov ale v budúcnosti aj celých funkčných častí v 3D tlačiarňach (prvé náhradné diely draku vyprodukované v BAE systems  s použitím 3D tlačiarne pre lietadla Panavia Tornado boli otestované za letu v decembri 2013).

Napriek tomuto všetkému snaženiu sa žiadnej s týchto metodik nepodarilo zásadne ovplyvniť cenu zbrojných systémov. Problém vzrastu ceny zbrojných systémov  sa tak trochu podobá problému ako efektívne vyvíjať software pri veľkých IT projektoch (typicky pre štátnu sprava). Tu sa tiež stretávame s podobnými problémami, ako nárast požiadaviek klienta, problémy s integráciou riešení viacerých subdodávateľov alebo v prípade napríklad IT projektov implementovaných v rámci OPIS aj oligopolu dodávateľov ktorý deformuje cenu produktov.  Podobne ako v IT je jediným možným riešením agilná zmena metodiky tvorby eliminujúca problémy s integráciou a zložitým manažmentom produkcie subsystémov ktorá musí byť podporená zmenou štruktúry producentov.

Preto je nutné pre modernizáciu OSSR vybudovať na základe štátnej DMD GROUP a.s. zbrojnú spoločnosť (iný podnik pre de facto privatizáciu VOP súčasnou vládou nie je vhodný), ktorá eliminuje negatívny vplyv malého počtu dodávateľov. Aby však tato štátna spoločnosť neskĺzla do rovnakej pasce neefektivity ako súkromné oligopoly, musí byť jej riadenie a kontrola maximálne otvorená verejnej kontrole. Následne musí budúca štátna zbrojná spoločnosť pre budúcu modernizáciu OSSR v spolupráci s MO definovať oblasti produkcie (de facto druhy produkovaných zbrojných systémov pričom tento rozsah musí byť maximalistický). Dôležitým aspektom bude definovanie presných a exaktných požiadaviek ktoré nebude možné v istej fáze meniť.  Pre tieto oblasti bude následne potrebné vybudovať digitálne modely produktov (podobne ako to bolo pri projektoch META alebo C2M2L). Posledným prvkom bude nutnosť od začiatku akceptovať malosériovú až kusovú výrobu a z ohľadom na tento fakt optimalizovať použite technológie (adaptabilné výrobné linky).

Je až zarážajúce že taký to model produkcie zbrani je priam ako našitý na politickú ideológiu súčasnej vládnej strany (silná štátna spoločnosť). A napriek tomuto faktu súčasné vedenie rezortu obrany nedokázalo ani len vytušiť takúto možnosť. Pravé naopak. Súčasné rozvojové projekty buď smerujú ku klasickým zahraničným dodávateľom zbrojných systémov alebo končia  u lokálnych dodávateľoch pritom ani jedno s týchto riešení neponúka efektívne riešenie problému ceny zbrojných systémov. Výsledkom v kombinácii s nízkymi zdrojmi je že všetky modernizačné projekty predpokladajú len obmedzené obstaranie malého počtu jednotlivých zbrojných systémov a tým de facto ďalšiu, vzhľadom na rozsah pripravovaných “modernizácii“ drastickú redukciu reálnej sily OSSR (náhrada MiG 29 Gripenmi) alebo obstarávanie takých zbrojných systémov ktoré nebudú mať potrebné výkony (nákup nových viacúčelových vrtuľníkov). Zostava len veriť že tieto všetky kroky sú spôsobené len nekompetentnosťou vedenia MO a nie symbiotickým vzťahom lobistov zbrojárskych firiem a súčasnej vládnej moci.

Reálne kroky MO ako aj blízky vzťah premiéra a vedenia MO k zbrojárskym lobistom však dáva tušiť aká je asi pravda.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?