Článok mal nadpis Nekonečný príbeh reforiem slovenských ozbrojených síl a napísal ho Vlado Tarasovič. Pre väčšinu ľudí asi meno autora nie je veľmi známe. Taký je už svet bezpečnosti. Pre mňa však má neporovnateľne väčšiu váhu ako meno ktoréhokoľvek ministra obrany v histórii Slovenska. Už druhú desiatku rokov je pre mňa Vlado synonymom človeka, ktorý sa svojou osobnou činnosť ou snaží čo najlepšie formovať budúcnosť bezpečnosti Slovenskej republiky a vždy bez očakávania akejkoľvek odmeny. Čas a moje rastúce sebavedomie v bezpečnostnej oblasti spôsobili, že si už jeho osobu neidealizujem tak ako v druhej polovici devätdesiatych rokov, avšak o to viac si vážim jeho schopnosť definovať bezpečnostné súvislosti a jeho viac ako tridsať ročné skúsenosti. Málokto napríklad vie, že autorom tézy o zbabelosti slovenskej generality, ktorá plní v posledných dňoch stránky novín je práve Vlado. Pričom ju definoval v časoch, keď súčasný minister obrany ani nesníval o zrode parlamentnej strany SaS.
Vlado v spomínanom článku o reformách komplexne popísal historické snahy o reformy ozbrojených síl. Niekto by mu mohol vyčítať čiastočnú neúplnosť, avšak nikto nemôže deklarovať, že jeho hodnotenie a závery nie sú jasné a objektívne. Ak by ho Vlado písal dnes, určite by končil skonštatovaním, že sa momentálne pripravuje ďalšia reforma. Tým viac ma teší, že zmeny, ktoré sa udiali po parlamentných voľbách v minulom roku spôsobili Vladov návrat na MO a jeho spolupodieľanie sa na príprave Bielej Knihy. A tu by som si jeho závery dovolil doplniť. Má síce pravdu, že predchádzajúce plány zlyhali najčastejšie na nedodržaní politických záväzkov o financovaní rezortu, avšak bolo by naivné si myslieť, že súčasná politická moc bude v tomto iná. Je síce možné predpokladať, že pokles rozpočtu rezortu sa výrazne spomalí, ale nebude to zásluhou súčasnej bezpečnostnej politiky, no faktu, že rozpočet už naozaj nemá kam klesať. Ak odborná komunita skutočne chce prísť s úspešnou reformou, musí hľadať východisko v integrovaní reformy rezortu obrany s ekonomickou reformou. Nato zatiaľ žiadny plán neponúkol riešenie. Isté pokusy sme mohli sledovať v predchádzajúcom vládnom období vo forme offsetových pravidiel alebo v pokusoch oživiť slovenský zbrojný priemysel v polovici deväťdesiatych rokov, ktoré však viedli len k premrhaniu viac ako pol miliardy Sk. Tieto pokusy boli tak nekompetentné a marginálne, že je ich až hanba spomenúť. Naopak pravicová časť politického spektra, či už v súčasnosti alebo minulosti odmietala integrovať reformy, k čomu ju viedla snaha nekonfrontovať sa s niektorými európskymi spojencami a ich snahe ovládnuť európsky zbrojný trh. Aký je teda súčasný stav? Ak prirovnáme súčasné vedenie rezortu k manažmentu tak ako to s obľubou užíva súčasný minister obrany, je možné povedať, že podnik krachuje a namiesto toho, aby manažment hľadal nové príležitosti a riešenia problému, dokáže len pomaly prepúšťať zamestancov a rozpredávať majetok. Zaslúži si však také kenkompetentné vedie označenie manažment? Ak súčasné vedenie nedokáže prepojiť reformy, nedokáže ani presvedčiť ostatok výkonnej moci a spoločnosť, aby zvrátili podfinancovanie rezortu. Tým odsúdia pripravovanú reformu na rovnaký neúspech ako predchádzajúce.
Vlado začal svoj článok citátom Gaiusa Petroniusa „Tvrdo sme cvičili, ale kedykoľvek mali naše skupiny pristúpiť k praktickej činnosti, museli sme reorganizovať. V zrelšom veku som pochopil, že máme sklon čeliť každej novej situácii reorganizáciou - je to jedinečná metóda na vyvolanie ilúzie pokroku. V skutočnosti vyvoláva chaos, neefektívnosť a demoralizáciu." Až čas ukáže, či aj nová reforma nebude len ďalším naplnením tohto citátu.
