Vojnové plány proti Rusku na Slovensku v 20. a 21. storočí

Autor: Vladimír Bednár | 17.12.2016 o 22:42 | (upravené 18.12.2016 o 10:23) Karma článku: 4,30 | Prečítané:  1681x

Príprava obrannej stratégie je komplexný problém pri ktorom nevzniká len samotná stratégia, ale aj mnoho parciálnych a podporných dokumentov. Špecifické miesto medzi nimi zaujímajú scenáre reakcii na jednotlivé ohrozenia. 

V súčasnej dobe ma SR vypracovaných 15 základných scenárov ktoré sú doteraz platné. 10 z týchto scenárov vzniklo ešte počas prípravy obrannej stratégie z roku 2001. Ďalších 5 scenárov ktoré ďalej rozširovali skalu pôvodných 10 scenárov bolo vytvorených v roku 2005.

Súčasná zmenená bezpečnostná situácia si vyžaduje aktualizáciu týchto scenárov, pričom príprava scenárov je vysoko odborná úloha, vyžadujúca okrem hlbokého poznania vojenského umenia ktorého významnou zložkou je poznanie vojenskej histórie. Vzrast významu hrozby Ruskej agresie logicky vedie k potrebe sa pri príprave scenárov zaoberať aj touto hrozbou a v tomto kontexte je vhodne rozanalyzovať obdobne historické operačné plány ktoré sú hlbokým zdrojom poznania ktorý by nebolo rozumné ignorovať.

Štátne útvary existujúce na území Slovenska od roku 1900 po súčasnosť vytvorili celkovo 4 vojnové plány, ktoré sa zaoberali vedením vojny s Ruskom alebo Sovietskym zväzom .

Vojnové plány R a BR - 1914

Prvý vojnový plán ktorý spadá do tohto obdobia  boli vojnové plány C.K. armády zo začiatku 20 storočia R a BR. Rakúsko-Uhorsko malo pred prvou svetovou vojnou vypracovanú sériu operačných plánov ktoré boli zamerane na vojnu z Srbskom ( plán B), Ruskom (plán R). Plán vojny so Srbskom a následnej vojny s Ruskom ktoré by prišlo na pomoc Srbsku ( Plán BR). Tieto hlavné plány dopĺňali vojnové plány pre prípad vojny z Talianskom a Rumunskom.  Vojnové plány Rakúsko-Uhorska rozdelili sily C.K. armády na 3 zoskupenia. Sled A, sled B a minimálnu skupinu Balkán. Plán R predpokladal nasadenie oboch sledov na Ruskej fronte zatiaľ čo Minimálna skupina Balkán mala zabezpečiť ochranu hranice zo srbskom. Naopak plán BR predpokladal  V úvodnej fáze nasadiť proti Srbsku minimálnu skupinu Balkán posilnenú o Sled B. Zatiaľ čo Sled A mal prikryť Rusky front. Značná prevaha C.K. armády na Srbskom fronte by mala zabezpečiť rýchlu porážku Srbska po ktorom by nasledoval rýchli presun Skupiny B na Ruský front.  To malo zabezpečiť dostatok síl pre nasledujúcu útočnú operáciu.

Už v tomto pláne bol významným aspektom aliancia Nemecka a Rakúsko- Uhorska. Vojnové plány oboch mocnosti predpokladal y koordinovaný postup armád Rakusko-Uhorska a Cisárskeho Nemecka.  C.K. armáda mala viest útok severným smerom z Haliče a mala sa spojiť z Nemeckou armádou útočiacou smerom na Juh z dnešného územia Kaliningradu medzi mestami Brest a Bialistok. Následné sa vojska mali otočiť na východ pričom C.K armáda mala postupovať smerom na Kiev. Po dobití Kieva sa mal útok oblúkom smerovať k pobrežiu Čierneho mora. Naopak jednotky Nemeckého cisárstva mali útočiť severným smerom na Petersburg. Praktickú realizáciu tohto plánu predstavoval nástup C.K armády v úvodných dňoch 1. Svetovej vojny.

Operačný plán Východ  - 1940

Koniec 1. svetovej vojny viedol k rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky ktorá však už nemala spoločnú hranicu s Sovietskym zväzom, ktorý vznikol na troskách Ruska. Po anexii Rakúska, Nemecká ríša obsadila v roku 1938 pohraničie Československa a následne Nemecko rozbilo zostatok Československa pričom na jeho troskách vznikol Slovenský štát. Tento vazal Fašistického Nemecka sa následne podieľal spolu s Sovietskym zväzom na rozpútaní 2. svetovej vojny útokom na Poľsko. Tým sa vytvoril priestor pre neskorší útok fašistického Nemecka na Sovietsky zväz.

Až do 1939 sa Nemecké ozbrojené sily nezaoberali operačným plánovaním útoku na Sovietsky zväz. Plán útoku fašistického Nemecka dostal meno Operačný plán východ a pričom jeho hlavnou myšlienkou bolo útok v dvoch strategických smeroch od seba oddelenými Pripiatskými bažinami.

Pri jeho tvorení nemecký stratégovia nepredpokladali existenciu Slovenského štátu v čase realizácie plánu. V čase útoku na Sovietsky zväz malo byť územie Slovenska rozdelene medzi Poľsko a Maďarsko a následne  po predpokladanej vojne s Poľskom malo byť Poľské územie anektované.  Neskôr Hitler nepredpokladal zapojenie Slovenka do operácie Barbarossa ktorou sa Operačný plán východ mal realizovať. Svoj záver však zmenil par dni pred začiatkom operácie Barbarossa. Zapojenie Slovenska malo byť len symbolické. Vláda  Slovenského štátu však sama aktívne ponúkla účasť síl o veľkosti 2 divízii ktoré však nebolo možne nasadiť v priebehu tak krátkeho času ktorý zostával do začiatku operácie Barbarossa. Preto sa počiatku operácie Barbarossa zúčastnila len rýchla skupina (ekvivalent Pluku-Brigády). Slovenské sily pôsobili v rámci Armádnej skupiny Juh a jej 17. armády v rámci ktorej mala postupovať smerom Ľvov-Vinica-Krivoj Rog-Rostov na Done. Následné nasadenie Rýchlej divízie na ktorú bola rýchla skupina reorganizovaná bolo praktický až do dosiahnutia Rostova na Done v súlade s týmto plánom.

Obrana Slovenského štátu -  1944

Po dosiahnutí Donu nemecké sily za počali ofenzívu ktorá je  známejšia ako bitka o Stalingrad. Po nemeckej porážke pri Stalingrade svoje nové nádeje vkladalo Nemecko do operácie Citadela (do histórie sa zapísala ako bitka pri Kursku) ktorá mala zabezpečiť znovuzískanie iniciatívy. Po porážke Nemecka v bitke u Kurska bolo jasné že nemožno zastaviť postup červenej armády a je len otázka času kedy bude ohrozené územie Slovenského štátu. Napriek tomuto stavu Slovenský štát tento fakt dosť dlho ignoroval. Z prípravou obrany začala Slovenska republika v Januári 1944. Plán obrany predpokladal využitie 1 pešej divízie primárne na ochranu severovýchodu Slovenského štátu, respektíve karpatských prístupov na Slovensko kde hrozil prienik 1. Ukrajinského frontu . U 2. pešej divízie sa očakávalo jej nasadenie podľa 2 možných scenárov. 1 rovnako nasadenie 2. pešej divízie spolu s 1. divíziou na ochranu karpatských priesmykov. 2 alternatíva predpokladal potrebu reagovať  na rýchli postup ruských jednotiek cez Rumunsko, Srbsko a Maďarsko do južných oblasti Slovenska.  Potencionálnymi nepriateľmi v tomto smere boli sily 4. ukrajinského frontu. A 2. ukrajinského frontu. Úlohou oboch divízii malo byť držanie svojich postavení do doby kedy fašistické Nemecko zmobilizuje svoje sily a zasadí uder postupujúcej Červenej armáde ktorý by ju vytlačil z územia Poľska a Maďarska.

Vojnový plán 1991

Zmena obrannej stratégie ČSSR na základe politických zmien v roku 1990 deklarovala všesmerovú obranu ČSSR. Analýza aktuálnych hrozieb v závere roka 1990 definovala dve hlavne hrozby. Naďalej platil operačný plán vytvorený v roku 1989 a revidovaný v roku 1990 ktorý mal chrániť územie ČSSR a neskôr ČSFR pred prípadným útokom NATO na ČSFR. Ako najpravdepodobnejšia hrozba však bolo vyhodnotená hrozba prípadnej zmeny politickej situácie v Sovietskom zväze a následnej snahe využiť zostávajúce jednotky umiestnene v NDR a PĽR pre útok na ČSFR a zvrátenie demokratizačného procesu v ČSFR. Správnosť identifikácie tejto hrozby potvrdzuje puč z 18. Augusta 1991 ktorý viedol Vladimír Krjučko. Plán obrany stanovil rozdelenie územia štátu na 3 operačné oblasti (Čechy, Morava a Slovensko). Hlavnými predpokladanými operačnými smermi útočiacej Červenej armády boli smery Drážďany-Praha, Katovice-Ostrava-Brno , Rzeszow-Prešov-Košice a Užhorod- Košice. Spomínané 3 operačné oblasti neboli rovnako silne bránené. Stále prevládalo rozmiestnenie jednotlivých síl v západnej časti ČSFR. Obranu Východnej operačnej oblasti  riadilo Vojenské veliteľstvo východ pod ktorú spadala  14. mechanizovaná divízia ktorá mala zabezpečiť obranu spomínaných východných prístupov na územie ČSFR, 13. tanková divízia, ktorá bola zodpovedná za obranu stredného a časti západného Slovenska a mobilizovaná 32. mechanizovaná divízia by bránila juhozápad slovenska. Tieto sily prakticky nemohli zabezpečiť obranu územia Slovenska v rovnakej miere ako v prípade obrany Česka. Územie Slovenska a Moravy tak malo vytvárať akési rozsiahle obranné pásmo v ktorom mali byť vedené zdržiavacie boje.

Súčasné záväzky SR v rámci NATO

Už spomenutá zmena bezpečnostnej situácie výrazne zvyšuje riziko priameho vojenského ohrozenia územia štátov NATO a tým potreby naplniť článok 5. Washingtonskej zmluvy. Slovensko sa v rámci cieľov síl 2014 zaviazalo pre takýto prípad poskytnúť Ťažkú mechanizovanú brigádu s podporov počas 6 mesačného nasadenia. Napriek tomu že sa nepredpokladá dlhšie nasadenie, neznamená to že Slovensko musí udržiavať len túto jednu brigádu. V prípade operačného nasadenia Slovenska republika by musela zabezpečiť náhradu strát pričom súhrn strát by počas 6 mesiacov mohol dosiahnuť aj viac ako 100 % pôvodného stavu. Slovensko by rovnako muselo zabezpečiť aj logistickú podporu počas doby trvania operácie. Pričom skladové zásoby munície ozbrojených síl nedosahujú v súčasnej dobe úroveň potrebnú pre vedenie 30 dni operácii teda asi 60 dni jednej brigády. V prípade potreby nasadenia mechanizovanej brigády bude treba zabezpečiť akvizíciu príslušnej dodatočnej munície. Napríklad pôjde o cca 65 mil. nábojov do automatických pušiek.

Najvyššiu pravdepodobnosť priamej konfrontácie štátov NATO a Ruska hrozí v krajinách Pobaltia a v Poľsku. Ďalšou ohrozenou oblasťou je hranica Nórska s Ruskom. Prípadná konfrontácia Ruska s krajinami NATO v regióne Čierneho mora by sa odohrávala na mori a nasadenie mechanizovanej brigády je teda malo pravdepodobne. Hlavnými operačnými smermi ktorými by mohlo by ohrozene územie krajín Pobaltia a Poľska sú smery Petersburg-Narva-Tallin, Pskov-Riga, Pskov-Daugavpils-Kaunas, Kalinigrad-Kaunas. Všetky tieto smery umožňujú manéver síl veľkosti armády ako to preukázala operácia Bagration v lete 1944. Vylúčiť nemožno ani využitie územia Bieloruska na útok na pobaltské štáty a Poľsko (prekonanie poľského územia medzi Bieloruskom a Kalinigradskou oblasťou).

Vzhľadom na kvalitu síl ktoré sú schopne OS SR nasadiť sa nepredpokladá nasadenie našej brigády na hlavnom obrannom smere ani v zóne prielomu pri útočnej operácii. Preto je najpravdepodobnejšie nasadenie mechanizovanej brigády v zostave síl ktoré by prikrívali prístupy k pobaltským krajinám a Poľsku cez Bielorusko. Pri preprave mechanizovanej brigády do operačného priestoru ako aj pri logistickom zabezpečení budú hlavnú rolu zohrávať tie isté logistické trasy ktoré boli rozhodujúce vo všetkých predchádzajúcich operačných plánoch pričom tieto prepravne trasy nelimitujú rýchlosť nasadenia. Vzhľadom na vzdialenosť operačného priestoru od mierových posádok síl (800-1100 km)  je možné odhadnúť dobu nasadenia do operačného priestoru na 7-9 dní. K tomu treba pripočítať čas uvedenia mechanizovanej brigády do bojovej pohotovosti.

Značné paralely medzi predpokladaním súčasným operačným zadaním síl OS SR pri obrane Pobaltia a historickými operačnými plánmi sú nesporné. Súčasné nasadenie počíta s našim pôsobením v spojeneckej zostave, minimálne v úvodnej časti sa očakáva využitie rovnakých logistických koridorov a podobne. Žiaľ ani scenáre ani operačné plány nebývajú z pochopiteľných dôvodov verejnou záležitosťou. Zostava teda len veriť že operačné umenie pod ktoré spadá tvorba scenárov a operačných plánov ešte má svojich nositeľov v podobe štábu strategického plánovania GŠ 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Úrad, ktorý by Slovensku zdvihol reputáciu

To, že prípadný úspech vláda zneužije na marketing, je rub príbehu.


Už ste čítali?