Vladimír Bednár
Politika Spravodajské metódy použiteľné pri boji s koronavírusom
Autor v minulosti vyvíjal obdobne zariadenia pre policajne a spravodajské zložky Slovenskej republiky.
Píšem tento blog od januára 2007. Prvý krát som publikoval v roku 1998 v časopise Apológia (predchodca časopisu Ministerstva obrany - Obrana). Tento blog bol citovaný v odborných a laických médiach na Slovensku (SME, Denník N, Trend, Aktuality.sk a ďalšie) v Iráne, Číne, Česku a Maďarsku. Tento Blog nie je jazykovo korigovaný. Zoznam autorových rubrík: Ministerstvo obrany SR, Modernizácia OS SR, Spravodajské služby, Obranné plánovanie, Bezpečnost. a obranná politika, Medzinárodná politika, Iné
Autor v minulosti vyvíjal obdobne zariadenia pre policajne a spravodajské zložky Slovenskej republiky.
Vojenské spravodajstvo (VS) stíha jeden škandál za druhým. Nejde len o neodôvodnené sledovanie politikov, ako v prípade Jara Naďa, novinárov alebo personálu MO SR za čias Ľubomíra Galka, alebo dokonca samotných ministrov.
Dlhodobý klamný pocit spoločnosti o chýbajúcich externých ohrozeniach vedie k stavu kedy veľká časť spoločnosti považuje vynakladanie zdrojov na obranu a medzinárodnú bezpečnosť za zbytočné a neefektívne.
Pred 6-timi rokmi sa do spoločnosti pre ktorú som pracoval ohlásili úplne nečakane a bez ďalšieho spresnenia dvaja páni, ktorí sa predstavili ako pracovníci ministerstva vnútra. V stanovený deň a hodinu sa skutočne dostavili na dohodnuté jednanie, ktoré sa z môjho dnešného pohľadu začalo dosť komicky. Po predstavení a obligátnej otázke „Ako vám môžeme pomôcť“, mne a môjmu kolegovi oznámili, že majú záujem o to, aby sme im dodali informačný systém. Po takejto odpovedi nemohlo nasledovať nič iné len otázka „A čo by mal ten informačný systém robiť?“. Druhá strana odpovedala, že z dôvodu utajenia o tom nemôžu hovoriť. Na čo sme tak trochu s úsmevom zareagovali, že ak nevieme čo ten systém má robiť, ako im ho máme dodať? Celý dialóg je krásnou ukážkou dvoch vecí. Po prvé, nezmyselných zákonov o ochrane utajovaných skutočností. A po druhé, ukážkou toho ako sa s obchodným klientom nemá komunikovať.
Kauza vojenských spravodajských služieb okrem iného poukázala na jeden zaujímavý fakt. Slovenskí občania, od ktorých pochádza moc v našom spoločenskom systéme, netušia aká je úloha spravodajských služieb v demokratickej spoločnosti. Tento moment je o to zaujímavejší, že bezpečnostná stratégia Slovenska ako malej krajiny, ktorá nedokáže silou reagovať na celé spektrum hrozieb, je založená na systéme kolektívnej bezpečnosti a včasnom varovaní pred prípadnými hrozbami, ktoré majú obstarať práve spravodajské služby. Dá sa tak povedať, že spravodajské služby by mali byť najvýznamnejšími bezpečnostnými inštitúciami na Slovensku. Nie je to však len chyba občanov. Slovenské spravodajské služby sa napríklad pri prezentácii svojej činnosti (respektíve neprezentácii) viac podobajú na spravodajské služby nedemokratických krajín. Paradoxne tak nastáva situácia, kedy je ľahšie popísať činnosť cudzích spravodajských služieb na Slovensku, a tak pochopiť význam spravodajských služieb pre Slovensko.
Vojenské spravodajstvo (VS) existuje v novej podobe päť mesiacov a už čelí najväčšej spravodajskej kauze na Slovensku za posledných 15 rokov. Niežeby spravodajské kauzy boli pre Slovensko novinkou, nemusíme ani spomínať na štátny terorizmus SIS za Mečiara. Stačí, ak si spomenieme na prešľapy predchodcov VS ako napríklad: odpočúvanie novinárov za predchádzajúcej vlády, nevýhodne nákupy informačných systémov za Radičovej a za prvej Ficovej vlády, aféru Galko - Hudec, pôsobenie niektorých riadiacich pracovníkov v štruktúrach ŠTB v roku 2009, podozrenie z predaja informácií obchodníkom so zbrojným tovarom počas Ficovej vlády alebo skartovanie dokumentov z čias pred rokom 1989, ktoré prebiehalo systematicky až do druhej Dzurindovej vlády. Kauzy VS nie sú charakteristické len pre Slovensko. Veď si stačí odskočiť k našim severným susedom, kde v dňoch, keď sa táto kauza prevalila riešili či gen. bryg. Janusz Nosek riaditel Służby Kontrwywiadu Wojskowego (poľský ekvivalent Vojenského obranného spravodajstva - SKW) je spolupracovníkom Ruskej federálnej služby bezpečnosti (FSB). A práve to je skutočná tragédia tohto prípadu.
Ľubomír Galko (SaS) 22.11.2011: „Ľudsky chápem rozhorčenie a emócie novinárov v súvislosti s kauzou ich údajného odpočúvania, no na druhej strane, ak je podozrenie zo spáchania trestného činu, nie je rozdiel medzi politikom, zamestnancom, podnikateľom, bežným človekom alebo novinárom.“
Nikdy som si nemyslel, že sa niekomu podarí prekonať rekord nominanta SNS Petra Solčanského, ktorý si len tak na 2 mesiace odskočil do vedenia vojenskej spravodajskej služby vygenerovať škandál okolo nákupu softvéru za 4 mil.eur a už utekal predávať emisie na Ministerstvo životného prostredia. Ale 5-dňový rekord (z toho 2 dni bol víkend) nominanta SaS Milana Hudeca prekonal moje všetky očakávania.
Igora Suťagina bývalého pracovníka ruského Inštitútu strategických štúdií USA-Kanada odsúdeného v Rusku za Špionáž pre CIA pravdepodobne previezli do Viedne kde by mala prebehnúť jeho výmena s najväčšou pravdepodobnosťou za skupinu 10 špiónov ruskej tajnej služby ktorú zatkla pred pár dňami pravdepodobne na základe informácii ktoré poskytol prebehlík Sergej Tretiakov.
Vojenská spravodajská služba z podstaty svojej činnosti nie je otvorenou inštitúciou. Preto sa spoločnosť nestretáva bežne s tým, aby Vojenská spravodajská služba (VSS) bola často pertraktovaná v médiách. Na Slovensku sme však v posledných rokoch svedkami nevydaného javu, kde sa na jednej strane rezort obrany stáva stále viac uzavretejším, a naopak, VSS sa stále častejšie objavuje v médiách.